Purple spider: časť prvá

Vyhodený z práce. Toto sa môže stať len mne. Poslednú dobu sa mi smola lepí na päty ako odpľutá žuvačka na podrážku nič netušiaceho chodca. Jediný rozdiel vidím v tom, že ja o tejto žuvačke viem.A viem o nej až príliš veľa. Problémy, prekážky a pohľady v duchu sa smejúcich ľudí pri pohľade na mňa sa so mnou vezú už niekoľko mesiacov. Je to odvtedy, ako ma opustila Michaela, akoby sa zrazu celý vesmír obrátil proti mne a hľadal aj tu najmenšiu chybičku len preto, aby mi ju so sadistickými chúťkami mohol vylepiť rovno na čelné sklo automobilu môjho skazeného života. Teraz mi ostáva len jediné, môžem si pozbierať mojich pár skazených sliviek predstavujúcich nedokončené práce, ktoré mali byt odovzdane ešte tento týždeň, fotku mojej stratenej nádeje a poloprázdne pero, akoby predstavujúce moju životnú situáciu. Ešte mi ostáva chvíľka času, ktorý môžem v pokoji stráviť v mojej bývalej kancelárii. Môžem si v kľude dopiť svoju studenú kávu, ktorá stihla vychladnúť rovnako rýchlo, ako stihol zovrieť hlas môjho nadriadeného. Ešte chvíľku. Ešte chvíľku a budem musieť čeliť prechádzke hanby po chodbe vedúcej z mojej kancelárie k východu z budovy. Budem musieť znášať každý pohľad svojich kolegov, ktorý o mne po troch rokoch aj tak takmer nič nevedeli, no teraz si o mne utvoria ucelený obraz. S horkosťou vylievam kávu do črepníka s mojim obľúbeným fíkusom, šálku pokladám poslušne na stôl, i keď môj chtíč by ju najradšej vyhodil cez zavreté presklené dvere a dúfal, že za nimi bude niekto stáť. Predstavu prehĺtam rovnako ako posledné sliny vo vyschnutých ústach, vstávam zo stoličky a mierim k dverám. Podvedome sa začnem usmievať, aby som tým zakryl moje rozhorčenie a žiaľ za ďalším životným neúspechom pred neznámimi kolegami. Naoko sebavedomo vychádzam z dverí s plnými rukami a vykračujem smerom k východu. Pohľady ešte nedávno zaujatých pracovníkov sa stretli zrazu v jednom bode. Nikoho som nevidel, no cítil som, ako ma ich posmešky šteklia na krku. Podvedomý úsmev odrazu prebil vedomý potlačený plač, pery sa mi zmrštili, cítil som sa ako cirkusový lev, poháňal ma bič pohľadov a príliš nápadného šumu z niektorých kancelárií.

Skôr ako som sa stihol zosypať som dosiahol môj vytúžený cieľ a prešiel východovými dverami rýchlo a nenápadne ako prievan za kľudného južného vetra. Zrazu mi odlahlo.“Som von, preč od toho všetkého“ povedal som si. Sám som nerozumel vlastnej radosti, ktorú striedal žiaľ a vychádzala hanblivo na povrch.

Kráčal som ulicou, schyľovalo sa k večeru a októbrová tma začala padať na mesto. Cestou domov moje myšlienky stále napádala predstava mojej neistej budúcnosti. Niekoľko krokov odo mňa stál odpadkový kôš. Bez zaváhania som doň hodil všetko, čo som mal v rukách. Spisy, fotku, pero, jediné veci, ktoré mi z práce ostali. Vedel som, že sa toho všetkého musím zbaviť, každý pohľad alebo len pomyslenie na tie veci vo mne vyvolával úzkosť.